Veža medzi dvoma morami

Späť v meste stála Polly pri päte zvonice vedľa veľkého kostola svätého Juraja na kopci. S kostolom nie je spojená. Stojí osamote, štvorhranný kamenný driek so zvonovým podlažím z oblúkov a špicatou strechou, postavený pred viac ako štyristo rokmi ako menšia kópia slávnej zvonice svätého Marka v Benátkach. Originál sa pred viac ako sto rokmi zrútil a postavili ho nanovo, takže kópia v Pirane je dnes staršia než veža, ktorú napodobňuje.

Back in town, Polly stood at the foot of the bell tower beside the great church of Saint George on the hill. It is not attached to the church. It stands alone, a square shaft of stone with a belfry of arches and a pointed spire, built more than four hundred years ago as a smaller copy of the famous bell tower of Saint Mark in Venice. The original collapsed more than a hundred years ago and was rebuilt, so the copy in Piran is now older than the tower it copies.

Vnútri sa v zaprášenom svetle točí nahor sto štyridsaťšesť drevených schodov. Polly ich vyskákala jeden po druhom, popri lanách a trámoch, až sa nad jej hlavou objavili veľké zvony, každý taký veľký, že by sa v ňom dalo vykúpať. Tu hore fúkal vietor priamo od mora a voňal, celkom nepochybne, soľou.

Inside, one hundred and forty-six wooden steps wind up through the dusty light. Polly hopped them one at a time, past the ropes and the beams, until the great bells hung over her head, each one big enough to bathe in. Up here the wind came straight off the sea and smelled, unmistakably, of salt.

Celé mesto ležalo pod ňou. Oranžové strechy sa z kopca rútili k vode na oboch stranách polostrova a dole žiaril v slnku biely ovál námestia ako malý mesiac, ktorý zostúpil, aby si odpočinul. Lode kreslili po prístave biele čiary. Na jednej strane veže nebolo nič iné len modrá, otvorený Jadran, ktorý pokračoval až k Taliansku.

The whole town lay beneath her. Orange roofs tumbled down the hill to the water on both sides of the peninsula, and at the bottom the white oval of the square glowed in the sun like a small moon that had come down to rest. Boats drew white lines across the harbour. On one side of the tower there was nothing but blue, the open Adriatic going on toward Italy.

Polly sa otočila na druhú stranu. Ďaleko na juhu, za oblúkom zálivu, sa pobrežie zrovnalo a na zemi ležal slabý biely trblet tam, kde soliny zachytávali popoludňajšie svetlo. Voda na jednej strane, soľ na druhej a malé mesto vyvážené na svojej skale medzi nimi, zrodené z jedného a zaplatené druhým. Čajka jej povedala pravdu.

Polly turned to the other side. Far away to the south, past the curve of the bay, the coast flattened and a faint white shimmer lay on the land where the salt pans caught the afternoon light. Water on one hand, salt on the other, and the little town balanced on its rock between them, built from one and paid for by the other. The gull had told her the truth.